Samota
Poznáš to, keď citíš že ťa nikto nepotrebuje,keď ti nikto o sebe nič neoznamuje,
keď len čakáš a dúfaš, že niekto sa ozve, sám si spomenie,
premýšlaš nad tým čo by sa stalo, keby tvoja duša z toto sveta pominie,
komu by si chýbala a kolkí by si zrazu spomenuli ako ťa mali radi,
pocítili by, aké to je keď aj ich niekto zraní ,
Sedíš doma sama, pýtaš sa: prečo musela prísť tá zrada, ozaj si to nečakala?
bolo to až príliš krásne na to aby to bola pravda, cítila si sa až príliš šťastná,
A teraz len rozmýšlaš a dúfaš, že jedného dňa sa to vráti,
že tá samota sa niekde rozplynie a stratí,
A ty opäť nebudeš musieť svoj úsmev len predstierať, nebudeš sa musieť na nič hrať.
Čakáš na toho svojho anjela ktorý ťa vytiane hore,
ktorý ťa podrží aj keď budeš celá namočená v smole.
Veríš a dúfaš,že už nebudeš dlho sama, no nečakane príde len ďalšia rana,
cítiš, že už nevládzeš, nikam nepatríš,
nevieš ako ďalej, a netrápiš sa len keď spíš.
Snívaš o tom, ako jedného dňa bude všetko dobré,
smútok pominie a ty sa budeš usmievať na nebo modré,
Vravíš si ,že to musíš zvládnuť, nesmieš znova na to dno padnúť,
dvíhaš hlavu, pozeráš sa hore, tam je tvoj cieľ - cítiť sa opäť dobre.
A tak vstávaš, cítiš sa silná, no bojíš sa toho, že je to len predstava mylná.